Lake Of Sorrow

Stalo sa mi nieco nevidane. Po rokoch som sa stretol so svojou prvou platonickou laskou- z detstva, lepsie povedane zo skorej puberty. Vtedy som sa po prvy krat bezhlavo zalubil, hoci to bola len letna laska, a letnou laskou asi aj mala zostat. Lenze ona mi nedala spavat. Uz vtedy. Velmi na mna zaposobila, a v hlave som si vlastne "vytvoril" ideal zeny, ktory bola ona, idealna, ale nedosiahnutena bytost. Samozrejme, po rokoch, som sa zamiloval do dalsej, prezil s nou "krasny cas", potom prisla dalsia a dalsia, ale obcas som si na nu spomenul, na svoju prvu, platonicku, ako asi vypada, zmenila sa? Je stale rovnako krasna? Zaposobila by na mna aj dnes, po rokoch? Casto som si predstavil, ze sa raz nahodne stretneme. Bude si ma este pamatat? Alebo uz zabudla? Ved vlastne- ona sa nikdy nedozvedela, ze ja som sa do nej zalubil, boli sme deti. Ale niekedy treba nahode asi pomoct. A tak som jej aj pomohol. Nahodicke. "Cistou nahodou" som si ziskal na nu kontakt, a napisal jej. Najprv tajnostkarsky. Neskor som sa jej priblizil, a ona si pamatala. Chvilu sme si vymienali maily, az sme sa dopracovali k stretnutiu. Vedel som, ze ma priatela. Ale aj tak som sa pytal sam seba, co asi ocakava od nasho stretnutia. Nesnazil som sa klamat sam seba, ze od neho ocakava nieco viac, vedel som, ze to bude stretnutie po rokoch, zo zvedavosti. Ale bal som sa toho, ze vo mne pocity opat oziju, ze budem opat ako maly chlapec, zalubeny, do tej svojej "pravej", "idealnej". Tak sme sa stretli. Bola neskutocne krasna, vyrastla z nej zena. Ozajstna, a naozaj krasna. Tak krasna, ze si tu krasu nedokazem ani zapamatat. Spoznat by som ju samozrejme spoznal, ale moj ubohy mozog si nedokazal tolku krasu zapamatat. Bol som z nej doslova uneseny. Navyse- ovplyvala neskutocnou inteligenciou, jej rec bola ako anjelsky sepot. Naozaj, nestretol som v zivote zenu z ktorej by som bol takto uneseny. Snazil som sa nerobit chybycky, ktore by ju odo mna odradili, ale to sa nedalo. Snazil som sa zaposobit, snazil som sa byt sam sebou. Krasne sa usmievat, pocuvat ju, proste snazil som sa aby na mna nezabudla- a mozno- aby z toho vyrastlo daco viac. Avsak tych par hodiniek ubehlo velmi rychlo, a my sme sa mali rozlucit. Ani by ma nenapadlo jej dat nieco na javo, bal som sa ako sa mame rozlucit- odisla- a ja som nevedel ci sa mam smiat alebo plakat- mal som chut ju uniest a utekat s nou niekam, kde by sme boli len ja a ona. Citil som sa ako maly chlapec. Po tolkych sklamaniach, po tolkej nedovere k zenam- som to opat pocitil- ale bal som sa toho. Avsak uz odisla. Uvidime sa niekedy? Jej odpoved na moju vetu "dufam, ze sa este niekedy uvidime", bola velmi sucha, velmi stroha. Ano. Proste odisla, a ju ju uz mozno nikdy neuvidim. Prepasol som svoju sancu byt so svojou prvou, tou pravou. Pokaslal som to. Tolko veci si vycitam, ze som mal urobit inak. Rozmyslam nad tym- je to naozaj skutocne? Alebo som zmanipulovany tolkymi spomienkami? Naozaj som sa zalubil? Snazim sa oklamat sam seba, ze sme si len rozumeli, a ze mi len bola sympaticka, to ze na nu stale myslim, nie je to coho sa obavam,to, ze sa v noci prebudim s myslienkou na nu, nie je kvoli tomu- ze som sa bezhlavo zalubil. Ah, nie, ved to mozu len zeny! Nepomohla mi ani flasa- nedokazem ju dostat z hlavy. Ale cim to je, ze som ju mal v sebe tak hlboko zakorenenu, ze ma ovladla aj po rokoch. Ved takmer 10 rokov je dost dlhy cas na to, aby clovek zabudol. Niekedy clovek asi nezabudne. Niekedy veru nie. Toto nemoze byt pravda! Ved mam priatelku, ktora ma miluje a ja ju...naozaj? Alebo je to len zvyk? Mozno lutost? Ved nam to moc neklape- obcas hladame vychodiska- ved tak je to v kazdom vztahu. Alebo nie? V zivote som nebol neverny ziadnej zene, ani len bozkom. Je mozne, aby mi jedna platonicka laska, ktoru som v zivote ani nepobozkal narobila tolko zmatku v hlave? Alebo je to naozaj nieco viac- comu porozumiet ani nemozem? Medzi nebom a zemou? Moze byt laska, ktora nie je opatovana taka silna? Boze, vsak ona to nikdy nevedela, a asi ani vediet nebude. Mozem to vobec laskou nazvat? Neviem. Uz nic neviem! V stretnuti som dufal, ze ten idol, ktory vo mne zil, tu platonicku lasku "rozbijem", a ta idealna bude moja priatelka. Ale nestalo sa tak. Stalo sa to horsie, coho som sa bal. Zacinam to lutovat, nemal som jej napisat. Nemali sme sa stretnut. Laska je nieco, po com tuzime, ale ked to pride, premoze nas to, a spravi z nas uplnych chudakov. Existuje vlastne skutocna laska? Ved stale hladame svoje idealy, ktore aj tak nikdy nedosiahneme.